Academic literature on the topic 'Autorský textil'

Der Schriftsteller und Filmemacher Alexander Kluge und die Fotografin Digne M. Marcovicz kennen sich seit Anfang der 1960er Jahre. Immer wieder kam es zu Begegnungen zwischen ihnen, zufälligen wie geplanten. Aus dem Zusammenspiel von Zufall und Kalkül entstanden dabei faszinierende Film- und Fotoaufnahmen, die mit den Texten von Alexander Kluge in Verbindung treten. Marcovicz’ Bilder zeigen Alexander Kluge bei der Arbeit: beim Schreiben, beim Lehren, beim Filmen. Im Gespräch mit anderen Filmleuten. Wie nebenbei gewähren die Aufnahmen so auch einen Blick in die Diskutierstube der Autorenfilmer

Eine Anregung zum Weiterlesen eines wirkungsmächtigen Autors der Kulturgeschichte. Jacob Burckhardt (1818-1897), Autor der »Cultur der Renaissance in Italien«, des »Cicerone« und der »Weltgeschichtlichen Betrachtungen«, hat mit seinen Büchern nicht nur die Geschichtswissenschaft und die Kunstgeschichte seiner Zeit maßgeblich geprägt. Dennoch kommt es selten genug vor, dass ein wissenschaftlicher Autor auch noch 200 Jahre nach seiner Geburt nicht nur historisches Interesse auslöst, sondern Gegenstand lebhafter Auseinandersetzung darüber ist, ob sein Werk bis heute taugliche Handreichungen und I

V kapitole Adama Wiesnera Od psaní o sobě ke spolupráci. Reflexivní psaní a spolupracující přístup v terapii a (auto)etnografii sa autor zameriava na preskúmanie filozofického kontextu, ktorý sa spája s postmoderným a reflexívnym obratom v sociálnych vedách a v rámci etnografickej metodológie a esejistiky umožňuje výskumníkom a výskumníčkam využívať viacero možností, ako pracovať s ich dátami. V rámci etnograficke esejistiky teraz máme k dispozícii oveľa viac žánrov a formátov písania, než len tradičný realistický úzus (Van Maanen, 2011) prevzatý z exaktných vied. Tieto nové prístupy však zároveň v súvislosti s písaním o sebe (a iných) prinášajú etickú výzvu, týkajúcu sa otázky hraníc, otvorenosti a zraniteľnosti autora alebo autorky, aj jeho partnerov a partneriek vo výskume. Inšpirovaný skúsenosťou so spolupracujúcim prístupom a naratívnou terapiou sa A. Wiesner snaží identifikovať priesečníky, ktoré boli významné aj pre jeho etnografický terén. Ťažisko týchto spoločných línií vidí predovšetkým v postmodernom prístupe k jazyku ako k dialógu, ktorý umožňuje (spolu)vytváranie nových významov prostredníctvom slobodného kreatívno-analytického procesu, ktorý sa nesnaží o konkrétny jednotný štýl a formát. Namiesto zamerania sa na s odstupom pozorované fakty, ktorým z postmoderného hľadiska chýba plnosť ľudskej reálnej skúsenosti (ktorá je vždy istým spôsobom vtelená, zmyslová, ale zároveň neúplná, fragmentovaná a neohraničená), postmoderné prístupy k reflexívnemu písaniu v rámci spolupracujúcej evokujúcej (auto)etnografie umožňujú dať priestor dátam, ktoré nemajú jednoznačný empirický status ani jednoznačne určený cieľ. Postmoderný prístup k etnografickej esejistike zároveň umožňuje nahradiť tradičný koncept metodologickej triangulácie termínom kryštalizácia, ktorý je viac v súlade s mnohovrstevnatosťou a fragmentáciou postmoderných naratívov, nahrádzajúcich modernistickú snahu o jednotné poznanie. A. Wiesner vo svojom texte predstavuje kreatívno-analytický proces (Creative Analytical Process, CAP) uplatňovaný v rámci reflexívneho písania a evokujúcu autoetnografiu ako príklad vhodných postmoderných prístupov pre využitie tzv. emocionálnych dát (St. Pierre, 1997), ktorým sa prevládajúci realistický štýl v sociálnych vedách snaží úplne vyhnúť. Vďaka silnému kreatívnemu aspektu v postmodernom prístupe k písaniu možno často identifikovať jeho tzv. Terapeutický presah, ktorý sa dotýka nielen samotného autora alebo autorky, ale aj jeho čitateľov a čitateliek a to prostredníctvom princípu rezonancie (Anderson, 2001).